10. 7. 2019
Domnievate sa, že aquapónia je vymoženosťou až 21. storočia? Tak to ste na omyle. V minulosti samozrejme nevyzerala presne tak, ako ju poznáme dnes. Dnešné technické vymoženosti a výdobytky doby nám umožňujú hladkú prevádzku s pohodlným pestovaním rastlín (a samozrejme aj chovom rýb). V súčasnosti môžeme celú farmu kontrolovať a riadiť jednoduchými úkonmi v našich smartfónoch. Fyzická prítomnosť človeka je vyžadovaná iba pri zbere. V blízkej budúcnosti snáď nebude nutné ani to a všetko budú obsluhovať drony. Aquapónia je dnes na prevádzku vlastne veľmi jednoduchá. Bolo to tak aj v minulosti? Poďme sa pozrieť na to, ako sa našim predkom žilo bez všetkých súčasných „serepetičiek“.
Kedy sa aquapónia začala používať, je ťažké presne datovať. Môžeme ale povedať, že jednými z prvých priekopníkov boli Aztékovia v ďalekej Amerike. Už okolo roku 1000 n. l. boli Aztékovia natoľko technologicky vyspelí, že vyvinuli systém známy ako „Chinampas“. Toto slovo vzniklo z aztéckeho výrazu „chinamitl“, čo môžeme voľne preložiť ako „kôš/plot z kameňov a stvolov“. V podstate sa jednalo o umelé ostrovy, ktoré boli využívané k ďalším poľnohospodárskym účelom.
Najskôr sa do dna jazera alebo zaplavenej oblasti umiestili drevené kôly (tzv. pilóty). Medzi nimi boli vpletené „vetvy, prúty, steblá alebo trstiny. Tým vznikol rozmerný prútený plot (alebo kôš), ktorý vymedzoval priestor budúceho ostrova. Takto vyrobené umelé ostrovy boli následne naplnené organickým materiálom z rastlín a tiež, čo bolo najdôležitejšie, vysoko úrodným bahnom, ktoré sa vyťažilo z dna medzi dvoma vedľa seba susediacimi ostrovmi. Vďaka tomu sa zvýšil produkčný potenciál novovzniknutého ostrova a zaistila sa splavnosť deliacich kanálov medzi nimi, ktorá bola veľmi dôležitá.
Zo zachovaných zdrojov vieme, že ostrovy mali veľkosť cca 2,5 x 30 m, čo je pre pestovanie rastlín poriadne veľká plocha. Ostrovy vznikali vedľa seba a oddelené boli už zmienenými dostatočne širokými kanálmi tak, aby bol medzi nimi možný priechod pomocou kanoe. Ich výška bola maximálne jeden meter nad vodnou plochu. Nebolo teda nutné ďalšie zavlažovanie, pretože korene rastlín čerpali vodu priamo z vlhkej zeminy pomocou kapilárnych síl. Aztékovia boli dokonca tak prefíkaní, že po obvode ostrovov vysadzovali vodomilné stromy. Ako príklad uvedieme vŕby (Salix bonplandiana) alebo tisy (Taxodium mucronatum), ktoré svojimi mohutnými koreňovými systémami bránili erózii pôdy (či už vodnej alebo veternej). Ako bonus poskytovali blahodárny tieň a ochranu pestovaným rastlinám pred prudkým slnečným žiarením. Vďaka tomuto rafinovanému systému si Aztékovia zaistili produkciu kukurice, fazúľ, rajčín a ďalších rastlín.
Aj keď tieto aztécke systémy mali veľmi vysokú úroveň, aquaponické prvenstvo patrí s veľkou pravdepodobnosťou Číňanom. Primárnym zdrojom ich potravy je ryža a tá sa na ryžových poliach pestovala už okolo roku 11 tisíc pr. n. l. (teda oveľa skôr než túto technológiu mohli poznať Aztékovia). Nie je preto divu, že Číňania svoj produkčný systém túžili vylepšiť, a tak experimentovali a inovovali svoju techniku v priebehu tisícov rokov. Ich snahy vyvrcholili v 6. storočí, v ktorom si aquapónia prichádza na svoje.
Základom čínskeho aquaponického systému boli ryžové rastliny, kačice a ryby. Jeho krása tkvela v jednoduchosti. Pekingské kačice slúžili ako živé „pesticídy“ – regulovali výskyt hmyzu, škodcov a malých rýb. Výživný kačací trus slúžil ako potrava pre ryby (najčastejší bol piskor ďalekovýchodný – Misgurnus anguillicaudatus a hrdložabrík bielý – Monopterus albus). Výlučky z rýb boli ako organický materiál rozložené nitrifikačnými baktériami na jednoduchšie a pre rastliny prijateľnejšie prvky, ktoré tento výživný „odpad“ vyčistili a všetku vodu prefiltrovali. Poľnohospodári týmto spôsobom dostali zadarmo hnojivo, potravu pre kačice (ryžové polia priťahujú hmyz), ďalej tiež mäso z kačíc, z rýb a ryžu. V tomto prípade nebol systém uzatvorenou „slučkou“, ako ju dnes poznáme, ale dochádzalo k ovplyvňovaniu vonkajšími faktormi. Poľnohospodári mali nad týmto systémom veľkú kontrolu. Dokonca až takú, že vytvorili stupňovité terasy s cieľom vytvoriť mikroklímu a s cieľom kontrolovať odparovanie a prúdenie vody.
Na záver už iba otázka – nebolo by pre nás, prírodu a i pre celú našu planétu lepšie, keby sme sa vrátili k „starým“ postupom, ktoré naši predkovia používali tisíce rokov bez väčšieho negatívneho vplyvu na životné prostredie? A pokiaľ áno, nebola by aquapónia dobrou odpoveďou?
-Kristián Božik
